Referendum „za rodinu“ urobilo z homosexuality tému diskusií s našimi kolegami a kolegyňami, rodičmi, deťmi či známymi. Zväz Priama akcia odmieta postoje, ktoré vedú k nerovnému postaveniu ľudí na základe rasy, pohlavia či sexuálnej orientácie. To však neznamená, že podľa nás predsudky zo dňa na deň zázračne zmiznú. Na každého z nás sa od detstva nalepili prvky homofóbie, sexizmu či rasizmu. Zbaviť sa ich však dá a skúsenosť odborového organizátora zväzu IWW v USA je dobrým príkladom ako na to v praxi. Colt Thundercat opisuje, ako si poradil s nepríjemnou situáciou na pracovisku a navyše posilnil súdržnosť dovtedy homofóbnych kolegov proti šéfom.

Vedel som, že to nebude ľahké. Priatelia, ktorí mali skúsenosť s prácou v danom sklade, ma varovali. Vraveli mi, akým problémom budem ako gej čeliť v hypermaskulínnom (pozn. prekl.: pojem z psychológie označujúci mužské stereotypy dovedené do úplného extrému), sexistickom a homofóbnom prostredí. So záujmom som si ich vypočul a čo najlepšie sa na to pripravil. „To dám,“ myslel som si, „veď to nebude prvýkrát. Mám hrošiu kožu. Viem sa brániť. Poradím si s tým. Som pripravený.“

Budem úprimný: mýlil som sa. Keby som tvrdil, že išlo o nepriateľské prostredie, veľmi by som zľahčoval. Rovnako ako mnohé iné pracoviská, aj toto bolo gendrovo rozdelené a ja som pracoval so samými mužmi. Kolegovia si neustále nadávali a trúsili homofóbne poznámky a „vtípky“. Každý deň som bojoval s tým, ako si poradiť s hnevom, frustráciou a depresiou, ktoré vo mne vyvolávali slová ako „buzerant“, „buzík,“ „teploš“ a podobnými sračkami, ktoré som počúval dokonca častejšie ako na strednej škole. V škole a aj teraz som reagoval tak, že počas prvých mesiacov som bol tichý a utiahnutý. Bojoval som s vlastným hnevom, aby ma úplne nezložil.

Keby tieto veci nezasahovali do všetkých aspektov života na pracovisku a neboli úplne nemenné, asi by som si s nimi vedel poradiť. No takto som si pripadal stratený a snažil som sa prísť na to, ako čeliť niečomu, čo je tak hlboko zakorenené, že sa s tým vôbec nedá pohnúť.

Rýchlo som si uvedomil, že túto atmosféru schválne vytvárajú a podporujú naši šéfovia. Na rozdiel od kamaráta de Borda (pracujeme v rovnakom sklade), ktorý opisuje svoje skúsenosti s homofóbnym vedúcim, bola moja skúsenosť s nadriadenými a manažérmi na našom oddelení iná. Dávali si pozor, aby nikdy nepovedali niečo otvorene homofóbne alebo sexistické (pravdepodobne boli na nejakom školení, aby sa firma vyhla žalobám na súde). Robili však všetko preto, aby pestovali atmosféru hypermaskulínnej súťaživosti a vyžmýkali viac zisku z pracovníkov. Ak si robil príliš pomaly, povedali „vzmuž sa“. Ak si zavolal, že si chorý, alebo prejavil obavy, že daná úloha by mohla spôsobiť úraz, vyhlásili, že si „pussy“ (pozn. prekl.: slangový ekvivalent slova vagína vyjadrujúci, že je niekto slaboch) alebo „ufňukaná ženská“. Tí istí vedúci zároveň podporovali sexistickú a homofóbnu atmosféru, smiali sa na vtipoch, obraňovali najhorších previnilcov, ak niekto niečo „nesprávne pochopil“ a pravdaže sa nič nikdy nepokúšali obmedziť ani zastaviť.

Ako sa odnaučiť zlozvykom

Rovnako ako väčšina tých, ktorí sa cítia v každodennom živote utláčaní, aj ja sa snažím obklopiť čo najväčším počtom dobrých ľudí. Takých, na ktorých sa môžem spoľahnúť, ktorí rozumejú tomu svinstvu a o ktorých viem, že si ma budú vážiť. No o tom, s kým budeme pracovať, rozhodujú šéfovia, nie samotní pracovníci. My to musíme akceptovať, alebo skúsiť šťastie inde. Mnohí budú tvrdiť, že najlepšie, čo môže človek so štipkou sebaúctu v takej situácii urobiť, je odísť a nájsť si inú prácu, kde nie je taká hrozná atmosféra. Ako organizátor som však považoval za neprijateľné, že niektoré pracoviská môžu alebo by mali organizovať iba heterosexuálni cisgender muži (teda tí, ktorých pohlavie pri narodení zodpovedá tomu, čo sami cítia). Naopak, bol som nútený bojovať za vytvorenie atmosféry, v ktorej ma ostatní prijmú, a zistil som, že v dôsledku toho sa zo mňa stal lepší organizátor. Pomohlo mi to vytvoriť si puto s kolegami, vďaka ktorému sa dokážeme postaviť proti zrýchľovaniu práce, obťažovaniu a zneužívaniu zo strany vedenia.

Najprv som si však musel odvyknúť od vlastných reakcií na urážlivé správanie. Tieto reakcie som podobne ako mnohí ľavičiari prebral od akademikov a z akademických textov. Spadali do rámca, ktorý hovoril, že treba rýchlo, priamo a nekompromisne zastaviť každého, kto na niekoho slovne útočí. Mal som aplikovať nulovú toleranciu na ľudí, ktorí sa správali urážlivo. Ak mi nerozumeli alebo ma nepochopili, nemal som to vnímať ako môj problém. Nebolo mojou úlohou vysvetľovať im, ako urážajú mňa aj iných. Nechcem tvrdiť, že tento prístup nie je ani trocha užitočný, no nedal sa využiť na mojom pracovisku ani na mnohých iných, lebo vedie k izolácii. Niektorí ľudia v istých situáciách samozrejme nevedia komunikovať so svojimi spolupracovníkmi tak ako ja (čo súvisí s ich vlastnou gendrovou identitou a inými faktormi). Bolo by necitlivé ignorovať to. V každom prípade, nikdy by som nepovedal, že prístup, ktorý buduje dôveru a solidaritu, bude taký účinný v porovnaní s konfrontačnejším a nepriateľskejším postojom.

Nechcem tvrdiť, že ide o jediný prijateľný spôsob, ako komunikovať s kolegami, ani že to organizátori majú či musia vždy vedieť. Mnohí (vrátane mňa) reagujú na útlak nesmierne pudovo. Je veľmi ťažké ovládať sa a pristupovať ku kolegom skôr pokojne a kamarátsky. Hoci nie je ľahké potlačiť svoje pocity (pre mňa to teda ľahké nebolo), mnohí ľudia sú ešte v náročnejšej situácii, lebo spolu s útlakom zažívajú aj násilie. Určite netvrdím, že tí, v ktorých útlak vyvoláva pochopiteľný a odôvodnený hnev a potrebu obrany seba samých a našej schopnosti prežiť, nemajú právo takto reagovať. Ide mi o to, aby ľudia našli spoločnú reč s kolegami a ďalšími, ktorí konajú a uvažujú nekriticky vo vzťahu k utláčaným skupinám. Ide mi skôr o vybudovanie kultúry solidarity, nie o jednoduché zmierenie sa s tým, že kolegovia budú vždy nepriatelia a nie spojenci v našich bojoch. Každý, kto zažil útlak a násilie, v podstate bojuje s vlastnými emóciami. Podľa mňa je to však boj, do ktorého sa oplatí pustiť a ktorý z nás robí lepších ľudí s revolučnými myšlienkami a lepšími schopnosťami organizovať sa. A je jedno, kde sa tento boj začne a kam nás dovedie.

Budovanie kultúry solidarity

Po niekoľkých mizerných týždňoch som mal pocit, že nastal čas použiť jednoduchší prístup. Čakanie na tú správnu chvíľu nejaký čas trvalo a bolo priam neznesiteľné. Raz som sa však ocitol v situácii, keď som odchádzal z práce a začul som, ako kolega S., ktorý sa správal najhoršie, so smiechom kričí na iného kolegu: „Mike, ty si fakt úplný buzerant!“ Treba povedať, že so S. som celkom dobre vychádzal. Bol to milý týpek so zmyslom pre humor. Keď nemal také blbé kecy, často sme žartovali, aké nerealistické požiadavky na nás majú niektorí šéfovia a akí sú protivní. Podišiel som k nemu a povedal: „Hej, S., urobíš mi láskavosť?“ „Jasné, chlape, o čo ide?“ „Mohol by si prestať s tými vtipmi o gejoch? Fakt nerád počúvam také kecy.“

Zavládlo ticho. „Myslíš akože seba? Nezdá sa mi, že by som niekedy povedal niečo o tebe...“ „Nie, nemyslím seba, myslím všeobecne. Fakt to nerád počúvam, takže by som ocenil, keby si s tým prestal. Musím utekať na bus, ale keby si o tom chcel niekedy pokecať, budem rád.“ Znepokojený a zmätený výraz v jeho tvári vystriedalo prikývnutie. „Okej, kámo, v pohode. Sorry, ak som ťa nasral alebo čo.“ A bolo.

Výsledok sa dostavil rýchlo. Bez S. sa frekvencia homofóbnych vtípkov znížila z niekoľkých denne na zopár sporadických prípadov. A keď sa nejaké poznámky vyskytli, postavil som sa k veci rovnako a dosiahol rovnaké výsledky. Raz počas prestávky rozprával S. o tom, ako nakupoval v obchode so zdravou výživou, kde pracuje jeho priateľka: „Akože, je to dobré jedlo, ale vždy keď odtiaľ odchádzam, pripadám si ako... no proste... cítim sa ako nejaký... nejaký...“ Zasekol sa a pozrel na mňa, akoby mu do cesty vbehla srnka. „Ako nejaký skurvený hipík?“ dopovedal som. „Presne tak, kámo,“ zasmial sa, „ako skurvený hipík. Doriti, stáva sa zo mňa hipík.“ Zvyšok dňa sme si robili srandu z toho, aké vonné tyčinky mu kúpime na narodeniny.

Postupne som bol na pracovisku čoraz aktívnejší a nadobúdal som aj väčšiu sebadôveru. Môj postoj sa zakladal na jednoduchom predpoklade: ak ukážeš, že niekomu kryješ chrbát, urobí to isté pre teba, plus bude ochotný/á prehodnotiť svoj postoj a spôsob, akým sa s tebou rozpráva, ak o to požiadaš v rovnakom duchu. Vždy, keď som sa rozprával s kolegami a niekto utrúsil niečo urážlivé, pokojne som povedal, že sa mi to nepáči, a navrhol, že ak budú chcieť, môžeme o tom ešte pokecať. Robil som to najlepšie, čo som vedel, aby nemali pocit, že ich strápňujem alebo „na nich útočím“, lebo to zvyčajne vedie k zablokovaniu diskusie. Pri kolegoch, ktorí sa takto neprejavovali a chcel som im povedať, že som gej, som improvizoval a takisto som im ponúkol možnosť pobaviť sa o tom.

Výsledky boli nesmierne pozitívne a často ma prekvapili. Zvyčajne otvorili dvere ďalšej, hlbšej diskusii nielen o tejto téme, vďaka čomu sme sa navzájom lepšie spoznali. Jeden kolega pri nakladaní kamióna zastavil stroj a vyhlásil: „Doboha, máš pravdu. Môj brat je gej a stále mi hovorí to isté čo ty. Fakt na tom musím popracovať.“ Iný má po priznaní, že som gej, postrašil vtípkom, že „ak nemám rád Beyoncé, nemôžem byť gej“, no potom dodal: „Pozri, môže sa ti páčiť čokoľvek, ale obaja vieme, že je veľa gejov, ktorí Beyoncé nemusia. Ja som vyrastal vo fakt nábožnej kresťanskej rodine a mám pocit, že ľudia predpokladajú, že vedia, aký som a čo ma zaujíma, no mýlia sa. Podľa mňa je to tak nejak.“ Iní povedali iba niečo ako: „Veľa o tom neviem, ale chcel by som sa dozvedieť viac.“ Zakaždým sme získali príležitosť vytvoriť si solidárnu väzbu, aká je neoceniteľná pri akomkoľvek úsilí o organizovanie.

Je až prekvapujúce, ako sa za posledný rok zmenila kultúra na pracovisku. Suchý humor kolegov vytvárajúci homofóbnu atmosféru vystriedalo uťahovanie si zo seba a vlastnej maskulinity. Ešte dôležitejšie je, že sa často používa na udržanie novovzniknutej kultúry: ako akési odmietnutie homofóbnych či iných pridrbaných poznámok. Asi najlepším príkladom je situácia z konca jednej ťažkej zmeny pred niekoľkými mesiacmi. Piati sme nakladali posledný kamión v budove, keď nováčik Al, ktorý sa už prejavil niekoľkými homofóbnymi poznámkami, zo žartu vyhlásil, že G., (heterosexuálny) kolega, s ktorým som si celkom blízky, by sa určite potešil, keby ho niekto ošukal. G. na to okamžite zareagoval slovami: „Tváriš sa, akoby na tom bolo niečo zlé.“ Al nevedel, ako zareagovať, a tak iba zamrmlal: „Teda, kámo, také pičoviny už nechcem počuť,“ na čo G. nahlas zahlásil: „Tak to máš blbé, lebo teraz O TOM BUDEŠ POČUŤ VŠETKO!“ Nasledoval pätnásťminútový detailný opis toho, aké skvelé je, keď ťa niekto ošuká, podrobný opis penisu, jeho veľkosti, sexuálnych polôh a podobne, a to taký obrazný, že by sa pritom červenal aj pornoherec. My ostatní sme sa zatiaľ uchechtávali na jednej strane na tom, aký nesvoj bol z toho Al, a na strane druhej na tom, akú metódu zvolil G., aby poukázal na problém. G. potom prišiel za mnou a povedal: „Nedovolím, aby sa tu šírili také sračky. Kryjem ti chrbát.“

Nejde len o slová

Nedávno som bol počas krátkej prestávky našej zmeny vonku s niekoľkými kolegami prevažne z iného oddelenia. Mladý latino robotník T. začal rozprávať príbeh z jeho druhej roboty, kde obsluhuje v kongresovom centre. Veľmi sme sa s T. nepoznali, hoci sme sa už raz bavili o tom, že si pripadáme odcudzení (z dosť odlišných dôvodov) od čisto bielej väčšinovej kultúry amerického stredozápadu. On ako Latinoameričan a ja ako Žid. T. sa sťažoval, že keď nosil jedlo na podujatí pre LGBT výkonných predstaviteľov firiem sponzorovanom spoločnosťou Disney, viackrát mu vynadali, že nesprávne odhadol pohlavie transgender ľudí. Rýchlo som sa ozval, že transsexuáli sa s tým stretávajú dosť často a dá sa pochopiť, že človek je v takej situácii znechutený. On aj ostatní robotníci vonku súhlasili a podporili ma aj vtedy, keď som poznamenal, že keby T. v danej situácii nebol obsluha, ale kamarát daného človeka, zrejme by všetko prebehlo celkom inak. Prestávka sa skončila, no nebol som spokojný s tým, ako sme to uzavreli.

Na druhý deň som náhodou prišiel do roboty pätnásť minút pred začiatkom našej zmeny a zbadal T. Opýtal som sa ho, či aj včera obsluhoval na nejakom podujatí v kongresovom centre. Prisvedčil a dodal, že zasa niekoho nesprávne oslovil a šéf mu vynadal. Nevedel som, čo povedať. „Vieš, je to celé nahovno,“ vyhŕklo zo mňa. „Budem úprimný, som gej a podobné podujatia ma vedia fakt znechutiť. Všetky tie firmy podporujú také veci, len aby si spravili reklamu v LGBT komunite a mohli povedať: ‚Pozrite, ako všetkých akceptujeme,‘ no v skutočnosti sú celkom iní. Naša firma mala v sprievode na dúhovom pochode vlastný voz. Možno sa chceli vytiahnuť pred nejakým homosexuálnym nadriadeným. Aj tak ide všetkým len o to, aby dostali prachy od bohatých zmrdov v komunite. Pritom toto pracovisko je všelijaké, len nie priateľské ku gejom.“

T. nad tým chvíľu uvažoval, a potom povedal: „Kámo, to si ani neviem predstaviť. Vieš, čo sa tohto týka, stojí to tu za hovno. A obzvlášť tvrdé to tu majú ženy. Musíš mať fakt hrošiu kožu, ak tu pracuješ a si žena alebo gej. Kokos, ani si neviem predstaviť, aké ťažké by to tu bolo pre človeka... Ako sa to povie? Transgender? Hej, bolo by hrozne ťažké vyrovnať sa s týmto svinstvom.“

Úprimne povedané, šokovalo ma, ako rýchlo si T. spojil všetky súvislosti. Ďalej sme rozoberali, že účasť našej firmy na dúhovom pochode je absurdná, a že podujatie, kde obsluhoval, nemá nič spoločné s realitou našej roboty. Porozprávali sme si rôzne zážitky súvisiace s urážlivým správaním a vyjadrovaním v práci. Napokon siréna ohlásila začiatok našej šichty. „Hej, veď to,“ uzavrel som. „Tejto firme záleží na homosexuálnych zamestnancoch rovnako málo ako na tých hetero. Inými slovami, majú nás dvojnásobne u riti. A som si istý, že u Disneyho sú na tom rovnako.“

T. prikývol, a keď som sa zdvihol na odchod, poznamenal: „Hej, aj u Disneyho asi s radosťou vyjebávajú s každým, kto pre nich robí. Len to nesmú byť Židia,“ dodal sarkasticky. (pozn. prekl.: Disney je známy antisemitskou minulosťou. V krátkosti sa jej venuje aj Wikipédia)

Záver

Jeden z hlavných dôvodov, ktoré ma motivovali napísať tento text a riešiť problémy takým spôsobom, aký som si zvolil, je vec, na ktorú často zabúdajú tí z nás, ktorí sa hlásia k revolučným myšlienkam a veria v oslobodenie: že naše myšlienky sú nesmierne populárne, a to nielen medzi ľuďmi, s ktorými sa už vieme na väčšine vecí zhodnúť. Myšlienka, že by sme mali rešpektovať dôstojnosť každého človeka a kryť si navzájom chrbát nielen v prípade obťažovania zo strany šéfov, ale aj iných pracovníkov s pridrbaným postojom, je niečo, čo dokáže väčšina pracujúcich ľahko podporiť. Myšlienky oslobodenia a solidarity nie sú pre ľudí zložité na pochopenie, hoci sa často vyjadrujú akademickým žargónom, ktorý neznalý človek nie vždy ľahko strávi.

Samozrejme, zhoda v názore na tieto veci neznamená automaticky, že človek sa nebude správať urážlivo. Ľudské vedomie funguje zložito. Raz počuť skupinku kolegov trúsiť sexistické poznámky, a deň nato tá istá skupinka diskutuje o obťažovaní a sexizme, ktorému čelila matka jedného z nich, pracujúca v našej firme dvadsať rokov, pričom to zhodnotia slovami, aké je nahovno, že ženy z našej budovy to musia znášať. Oba názory môžu existovať súčasne. Ako ľudia s revolučnými postojmi by sme mali podporovať druhý postoj a nabádať kolegov, aby kriticky vnímali všetko, čo sa stavia do cesty všeobecnému rešpektu a dôstojnosti (v čo v skutočnosti veria). A povzbudzovať ich, aby svoje názory pretavili do reality.

Na záver chcem uviesť, že mojím zámerom nebolo vyvolať dojem, že postaviť sa k problému tak, ako som to urobil ja na mojom pracovisku, je dokonalé. Práca je stále ťažká, mzda nízka, obťažovanie zo strany vedenia neustáva. Od kolegov z času na čas aj teraz počujem homofóbne a sexistické poznámky, hoci takmer nikdy nie od niekoho z môjho oddelenia. Zmenilo sa však to, že do práce už nechodím v strehu a s obavami, akým sračkám budem zas čeliť od kolegov. Šéfovia stále spochybňujú maskulinitu každého, kto nespĺňa ich nerealistické normy, a snažia sa nás vyprovokovať, aby sme sa navzájom predháňali. Rozdiel je v tom, že väčšina mojich kolegov im už nesadne na lep. „Kamarátsky“ vzťah medzi pracovníkmi a nadriadenými zanikol zhruba vtedy, keď prestali vnímať homofóbnu a sexistickú atmosféru ako niečo prijateľné. Nepríjemné prostredie plné hypermaskulínnej súťaživosti vo veľkej miere nahradilo také, ktorého základom je podpora a pocit, že si navzájom kryjeme chrbát. Odkedy nastala táto zmena, dokázali sme sa ubrániť pred rôznymi sračkami zo strany vedenia, ktoré pravidelne zažívame. A dokázali sme to takými spôsobmi, aké boli podľa mňa predtým nemysliteľné.

Colt Thundercat je organizátor zväzu IWW a spisovateľ z Minneapolisu. Rád jazdí na bicykli, hrá na bendžo, má priblblé vtípky a uťahuje si z ľudí. Zvyčajne ho nájdete vo veľkosklade, kde trúsi sarkastické poznámky na šéfov, väčšinu času rozjíma, ktorý z manažérov by vydržal najdlhšie v klietke so skupinkou zlostných grizlyov, a pritom si hundre popod nos „už čoskoro“.

O skúsenosti s homofóbnymi poznámkami a náladami na pracovisku vyšli v časopise The Organizer dva články. Autorom prvého je člen IWW Coeur de Bord, ktorý píše hlavne o skúsenosti s nadriadeným. Druhý článok, ktorý napísal Colt Thundercat, sme sa rozhodli preložiť do slovenčiny. V angličtine vyšiel aj v zbierke YOU BETTER WORK: queer, trans, feminist workers stories #1.

Preklad: Michal Tulík
Korekcie: Nadia Hladká