Dôležité je nielen to, ČO sa nám podarí dosiahnuť, ale aj AKO

„Nemal som veľa skúseností s organizovaním a pracujem v odvetví, kde zväzy vznikajú len zriedka (v odvetví IT, čiže informačných technológií). Predsa sa mi však podarilo dosiahnuť nejaké víťazstvá na mojom bývalom pracovisku (hlavne vďaka školeniu o organizovaní sa na pracoviskách, ktoré mi poskytol zväz Solidarity Federation) a ako sa vraví – najlepší spôsob, ako sa niečo naučiť, je vyskúšať si to!“ Týmito slovami sa začína článok člena Solidarity Federation (MAP Británia) z Bristolu, v ktorom opisuje, čo sa mu podarilo dosiahnuť v práci, hoci bol sám. Konkrétne išlo o zastavenie pokusu firmy zaviesť neplatené nadčasy a zlepšenie podmienok v oblasti BOZP.

„V robote sme to mali ľahšie, lebo všetci mali trvalý pracovný pomer a nemohli nás tak rýchlo nahradiť. Horšie však bolo, že o zväzoch ani organizovaní sa toho nikto veľa nevedel a pracovali sme v open office, kde sa dalo len ťažko rozprávať tak, aby to šéf nepočul.

Prvý problém sa objavil, keď sa mi skončila skúšobná doba, kvôli ktorej som sa dovtedy držal v ústraní. Firma sa z nás usilovala vyžmýkať čo najviac práce – napríklad nestačilo, že nás tam v jeden večer nechali do deviatej (mali sme končiť o piatej), aby sa stihol termín. Najnovšie od nás chceli, aby sme raz do týždňa robili aj cez obed. Vedel som, že sa to neuberá dobrým smerom, keďže v tomto odvetví sú neplatené nadčasy veľkým problémom. Buď by sme sa voči tomu postavili, alebo by to s nami išlo dolu vodou. Keď sme boli viacerí pokope na obede a počas prestávok, vyjadril som svoju nespokojnosť, no bol som jediný. Ostatní sa asi báli, že ich niekto začuje, alebo sa možno predtým nijako vážnejšie nezamýšľali nad tým, že by sa s tým niečo dalo urobiť (ako som už spomínal, v IT sektore je neplatená práca skutočne rozšíreným javom).

Rozhodol som sa, že zmením prístup, a radšej som sa začal rozprávať s každým zvlášť. Oplatilo sa. Každý, s kým som sa rozprával, súhlasil, že by sa s tým malo niečo robiť. Jeden sa dokonca ponúkol, že mi pomôže získať ďalších ľudí na našu stranu. Kým teda prišiel ďalší míting, za ktorý sme, mimochodom, nedostali zaplatené, keďže sa konal mimo pracovného času, všetkých sme obišli a ja som sa snažil vymyslieť, ako dať všetkých dokopy a pripraviť nejaký plán. Nakoniec som však vôbec nemusel! Na začiatku mítingu sa ozval jeden z kolegov, s ktorým som sa rozprával. Povedal, že sme viacerí nespokojní s tým, že nás vedenie oberá o obednú prestávku a že aj ostatní by sa k tomu asi chceli vyjadriť. Následne povedali všetci v kruhu, s čím sú nespokojní. Manažér sa tvárou v tvár nám všetkým musel poddať a na mieste súhlasil, že už nebudú nijaké povinné „pracovné“ obedy. Najlepšie je, že sa vyjadrili všetci, takže nemohli vybrať nikoho, s kým by vyjednávali alebo koho by následne potrestali. Počas ďalších dvoch rokov, čo som robil pre túto firmu, sme už ani raz nemali povinné stretnutie mimo pracovného času. Takže som veľmi rád, že sme sa proti tomu postavili. Rovnakú skúsenosť mali aj ostatní členovia v našom miestnom zväze – na šéfov a manažérov sa niekedy dá pritlačiť aj organizovaním sa zdola bez toho, aby sa musela uskutočniť nejaká priama akcia.

Po tomto víťazstve som sa rozprával s ostatnými členmi zväzu SF v Bristole. Zaujímalo ma, čo ďalej. Vyšlo z toho, že najlepšie bude zorganizovať sa vo veci BOZP, keďže firma v niekoľkých bodoch zjavne porušovala zákon. Mohol som pokojne ísť za šéfom, odcitovať mu zákon, a možno by sa zopár vecí zmenilo. To by však nepomohlo pri budovaní organizácie na pracovisku a vytŕčal by som ako ten, čo robí problémy. Koniec koncov, dôležité je nielen to, čo sa nám podarí dosiahnuť, ale aj ako, no nie? Povedal som si teda, že začnem menšou priamou akciou. Požiadali ma, aby som spísal zoznam vecí, ktoré mala firma objednať pre nováčikov. Popri tvorbe zoznamu som však obehol celý tím a začal si zapisovať veci, ktoré by podľa nich zlepšili BOZP, pričom som nejaké navrhol aj sám – podložky pod zápästia, ergonomické klávesnice, podložky pod nohy a podobné veci. Všetko som to pridal na koniec zoznamu a označil ako „veci týkajúce sa BOZP.“ Budem úprimný – čakal som, že si ma zavolajú a budú sa ma na to vypytovať, no nikto nič nepovedal a dodali úplne všetko! Manažérka, ktorá spracovávala objednávku, mala mať na starosti aj BOZP, takže si možno myslela, že aj pre ňu bude lepšie, ak ju vybaví celú. Ktovieprečo to zabralo. Potom mi túto úlohu zo záhadných dôvodov odobrali s tým, že „programovanie mi ide oveľa lepšie a nemal by som strácať čas s objednávkami.“ Očakávania sa však zvýšili natoľko, že manažér, ktorý túto úlohu prebral, to začal robiť rovnako. Asi som si tým u ľudí získal aj rešpekt a niektorí si začali robiť srandu, že som ich odborový predák (nemali sme nijaké odbory), takže to podľa mňa v podstate vyšlo.

Napokon sa však organizovanie zastavilo v tomto bode a už sa mi nepodarilo dosiahnuť nič trvalé, ako v prípade spomínaných mítingov mimo pracovného času, a kolegovia neprejavili záujem ani o vstup do klasickej veľkej odborovej organizácie. Čiastočne preto, lebo som nechcel byť jediný, kto bude iniciatívny, a tak som sa sústredil na jednotlivcov a snažil sa nájsť aspoň jedného človeka, ktorý by so mnou riešil organizovanie. S prvým kolegom to vyzeralo sľubne a veľa sme diskutovali, bol však natoľko znechutený z práce, že nakoniec radšej dal výpoveď, ako by mal bojovať za nejaké zlepšenie. S druhým sme sa vo veľkej miere zhodli politicky a mali sme spolu veľa fakt dobrých debát, no napokon neprejavil záujem ísť aj na do niečoho iného, ako len debatovania (a to aj napriek tomu, že mal skutočne stresujúcu prácu, z čoho potom ochorel). Vzal som si z toho ponaučenie, že ľudia, ktorí sú nespokojní alebo „politicky“ vyhranení, nemusia byť tí najvhodnejší kolegovia, s ktorými sa dá organizovať. Ďalšie ponaučenie je, že netreba čakať na „správne podmienky“ na organizovanie alebo konanie. Dúfam, že svojimi dvoma príklady som ukázal, že je možné dosiahnuť trvalé zlepšenie v práci, a to anarchosyndikalistickým spôsobom a na pracovisku, kde ľudia bežne nie sú členmi odborov.“

Na základe článku na webstránke zväzu Solidarity Federation - Bristol preložil Michal Tulík

Language: 

Section: 

Content type: