Tento text je súhrnom skúseností bývalých zamestnancov jednej zo známych slovenských mimovládnych organizácií (MVO). Jeho cieľom je poukázať na niektoré bežné praktiky v treťom sektore, podeliť sa o skúsenosti s pracovným procesom a podmienkami s tými, ktorí o práci v tomto sektore uvažujú, prípadne ju momentálne vykonávajú. Text je písaný striedavo v jednotnom a množnom čísle, pretože opisuje individuálne aj kolektívne skúsenosti.

Zamestnaný v treťom sektore

Prácu v treťom sektore často vykonávajú čerství absolventi, prípadne študenti, či už ako dobrovoľníci, alebo na základe dohody o brigádnickej činnosti. Keď má človek 19-20 rokov a dostane zrazu ponuku robiť niečo, čo vyzerá nielen zaujímavo, ale aj prospešne pre spoločnosť, málokedy mu napadne riešiť pracovné právo alebo pracovné podmienky. Podľa mňa je to spôsobené aj tým, že človek má pracovať pre „väčšie dobro“ stelesnené organizáciou a myslí si, že musí robiť ústupky.

Ja som pôsobil v „mojej“ MVO päť rokov. K práci som sa dostal v podstate náhodou cez jeden vysokoškolský kurz, ktorého súčasťou bola povinná prax v MVO. V danej oblasti som mal viac poznatkov ako vtedajší zamestnanci, takže som dostal ponuku ostať tam aj po praxi, čo som prijal.

Keďže štúdium mi zaberalo veľa času, v prvých rokoch som pracoval iba v rámci dohody o brigádnickej práci študenta. Spočiatku to bola zaujímavá práca, ktorá ma motivovala, no neskôr som si začal uvedomovať a hlavne pociťovať niektoré problémy spojené s pôsobením v treťom sektore: pracovný čas, diéty, opakované škrty, meškajúce výplaty, problematický pracovný úväzok, neustále zmeny vo vedení – skrátka, pracovné podmienky vo všeobecnosti.

Keď som o týchto veciach diskutoval s bývalými aj terajšími zamestnancami rozličných MVO, ukázalo sa, že ide o bežnú prax. V „mojej“ organizácii boli síce špecifické pracovné podmienky a výraznejšia nestabilita, ale ani to nie je v sektore MVO veľkou výnimkou.

Financovanie, mzdy a ich vyplácanie

Drvivá väčšina MVO na Slovensku nemá vlastné zdroje a sú závislé od financovania tretej strany. Tou je najčastejšie Európska únia, štát, VÚC alebo mesto (obec), zahraničné alebo domáce nadácie, súkromní sponzori, prípadne 2% z daní z príjmu, ktoré možno MVO poukázať. Nejaké peniaze pochádzajú aj od členov alebo z darov, niečo sa vyzbiera na akciách, ale väčšinou ide o zanedbateľné sumy.

V našom prípade prichádzali financie najmä od zahraničných darcov (prostredníctvom medzinárodných projektov) a časť aj od domácich (cez nadácie, prípadne štátne projekty). Znamenalo to, že mzda priamo závisela od projektu, na ktorom človek pôsobil. Mzda ako aj celý rozpočet na daný projekt boli stanovené v zmluve a prakticky sa nedali zmeniť, pokiaľ sa nepodpisoval nový projekt. Väčšina práce spojená so samotným fungovaním MVO pritom nebola krytá z projektov, takže človek často pracoval na niektorých veciach zadarmo, pretože organizácia by inak nedokázala prežiť. Tieto činnosti zahŕňali napríklad správu kancelárie (keďže organizácia nemala plateného office manažéra), spoluúčasť na akciách organizácie mimo pracovného času, či prácu na reštrukturalizácii organizácie.

Hlavným problémom bola teda úplná finančná závislosť MVO od projektov a takmer nijaké vlastné financie. Z toho vyplývalo viacero vecí. Zamestnanec dostával mzdu za prácu vykonanú na „svojom“ projekte, ale veľakrát robil na viacerých projektoch naraz alebo organizoval aktivity, ktoré sa daného projektu netýkali. Všetko toto ostalo reálne nezaplatené, pretože sa odmeňovalo iba za prácu na jednom projekte.

Druhým problémom tohto spôsobu financovania a závislosti od tretej strany bolo, že pokiaľ meškali financie od darcu, jednoducho nebola výplata, keďže organizácia nemala vlastné zdroje. Robotu však bolo treba robiť stále, niekedy aj niekoľko mesiacov bez zaplatenia. Raz sa mi stalo, že peniaze prišli až päť mesiacov po odštartovaní projektu. V tom období som vážne zvažoval odchod, ale obával som sa, že keby som odišiel, skôr ako prídu peniaze, nikdy by som neuvidel svoju mzdu.

Ďalší problém nastal, keď sa skončil projekt a s ním odišlo aj financovanie – a teda aj mzdy. Človek vlastne prišiel o prácu a mohol buď odísť, alebo robiť zadarmo a pokúsiť sa nájsť si nový projekt, prípadne sa začleniť pod nejaký práve bežiaci. Ja som si vybral druhú možnosť a zároveň som zháňal nový projekt, čo sa mi však podarilo až po niekoľkých mesiacoch. Až vtedy som teda zohnal peniaze na moju mzdu. Dovtedy som nebol ničím krytý, a aj keď sa mi podarilo dostať nejaké peniaze za prácu na iných projektoch, bolo to oveľa menej, ako som mal dostať za reálne odpracovaný čas, pretože keď niekto pribudol na projekt uprostred jeho realizácie, dostal veľmi málo. Projekty totiž zvyčajne nemali v rozpočtových schémach priamo vyčlenené platy a muselo sa manipulovať s faktúrami, ktoré museli byť zakaždým iné, aby nevzniklo podozrenie z opakovanej činnosti. Ak bol niekto samostatne zárobkovo-činná osoba (SZČO), tak sa to samozrejme dalo fakturovať jednoduchšie, stále ale platilo, že človek po skončení projektu, keď nemal zatiaľ iný, strávil v práci aj tak 6-8 hodín denne, no peňazí dostal menej, ako by mal.
Raz sa nám dokonca stalo, že pol roka pred dokončením projektu, šéfka „minula“ projektové peniaze, takže nezostalo nič na činnosť a ani na mzdy pre mňa a môjho kolegu.

Dokopy som za päť rokov strávil mimo projektu alebo s meškajúcimi výplatami (čiastočne vďaka neschopnosti vtedajšej šéfky) vyše jeden rok. Vtedy som buď pomáhal na inom projekte za menej ako bola moja dohodnutá mzda, alebo som sa dostal do absurdnej situácie, keď som musel chodiť robiť rôzne menšie roboty, brigády, záhradné práce a iné drobné „fušky“. Každopádne, zhruba 50% mojej práce tvorili úlohy nesúvisiace s mojím projektom, resp. nešlo o prácu, za ktorú som bol priamo platený.

Čo sa týka výšky mzdy, v danej MVO som ju mal pod regionálnym priemerom (700€ mesačne ako SZČO). U ľudí, ktorí práve nastúpili alebo vykonávajú iba menšie, čiastkové práce (ktoré však vedia zabrať dosť času, napríklad písanie článkov, tvorba databáz atď.), je hodinová mzda na úrovni brigády (cca 3€). Stále pritom platí, že sa od človeka očakáva (a nútia ho k tomu aj okolnosti), že bude robiť aj iné veci, za ktoré nedostane nič.

Organizácia práce v MVO a systém grantov

MVO sú organizácie, ktoré vznikajú za účelom „vyplnenia diery“, ktorú nedokáže zaplátať štát alebo región. Dôvodom vzniku môže byť nedostatočná ochrana životného prostredia, minimálna starostlivosť o zanedbané zvieratá, rasizmus, medzery v drogovej politike a mnohé iné problémy, ktoré štát nepovažuje za prioritné alebo sa im jednoducho nemá záujem venovať. Chod každej MVO, ktorá chce byť nejakým spôsobom aktívna, si vyžaduje financie. Niektoré MVO sa spoliehajú na vysokú členskú základňu a existujú vďaka členským príspevkom. Organizácie zložené z niekoľkých expertov prežívajú vďaka grantom, o ktoré žiadajú jednotlivých darcov. Pridelenie grantu závisí iba od darcu, a preto je v záujme organizácie, aby mala „dobrý“ imidž a jej výstupy (vykonaná práca, či už manuálna alebo duševná) náhodou nekolidovali so záujmami darcu. Niekedy sa musíte rozhodnúť, či pôjdete proti svojim hodnotám, aby sa vaša výsledná práca darcovi páčila, alebo budete riskovať, že nabudúce grant nedostanete a ocitnete sa buď v období „ničoho“, alebo budete musieť organizáciu opustiť.

Pri práci „zadarmo“ som si uvedomil niekoľko dôležitých vecí. MVO svojim zamestnancom nedovoľuje kreatívne riešiť problémy, na ktoré sa zameriava ich agenda. Organizácie sú obmedzované darcami, ktorými sú často politické inštitúcie . V dôsledku toho je politicky zaťažené aj zmýšľanie a praktické konanie vedenia MVO, pretože len spolupráca s darcami umožní organizácii „prežiť“. Mnohé granty poskytujú ministerstvá alebo verejná správa, a teda je otázne, či ešte stále ide o „mimovládne“ organizácie.

Granty, ktoré nie sú poskytované ministerstvami alebo verejnou správou, pochádzajú najčastejšie od rôznych „politických“ nadácii (napríklad Nadácia Pontis alebo Nadácia otvorenej spoločnosti atď.), prípadne od nadácií, ktoré sú zriaďované veľkými firmami (napríklad Nadácia Orange, Nadácia SPP atď.). Keď darca, či už štátny, „politický“ alebo firemný, vypisuje grantovú výzvu, na základe ktorej sa môžu MVO uchádzať o financie, určuje nielen výšku poskytnutých financií, ale aj vlastné rámcové požiadavky na náplň a technické prevedenie projektu. Tie sa síce často v mnohom zhodujú s tým, čo by organizácia chcela robiť, no nie je to tak vždy. Napríklad počas nášho pôsobenia zobrala organizácia niekoľko projektov, ktoré boli buď mimo priamej pôsobnosti organizácie alebo mimo jej poľa expertízy, hlavne aby získala zdroje. V niektorých prípadoch darca povedal, že chce, aby niektoré aktivity prebehli konkrétnym spôsobom. A v neposlednom rade, každý darca vyžaduje , aby mal „jeho projekt“ jeho branding – teda logo a informáciu o podpore daného projektu. Takýmto spôsobom si na prácu vykonanú zamestnancami robí nárok nielen organizácia, ale aj darca, ktorý s konkrétnou prácou na projekte nemal nič spoločné, poskytol iba zdroje a projekt využije na vlastnú reklamu a sebapropagáciu. Darcovia sú v drvivej väčšine prípadov veľké inštitúcie, ktoré buď sledujú vlastný imidž („firemné“ nadácie), alebo nejaké politické ciele („politické“ nadácie pretláčajú do spoločnosti istú agendu alebo témy). Majú teda vlastné záujmy a na ich základe si vyberajú projekty a určujú podmienky, za akých ich podporia. Samozrejme, to obmedzuje organizáciu aj zamestnanca, ktorý sa vo svojej práci musí prispôsobiť nielen podmienkam v MVO, ale ešte aj záujmom ďalšej strany.

Treba tiež mať na pamäti, že pri ukončení projektu, ktorý grant zastrešuje, musia osoby zodpovedné za projekt vypracovať okrem účtovníctva (v „mojej“ MVO sme si nemohli dovoliť účtovníka/čku) aj záverečnú správu. Samozrejme, ide o štandardnú procedúru aj mimo tretieho sektora, ale grantové projekty v prípade štátnych inštitúcii, ktoré sú darcami, zadáva aj vyhodnocuje rovnaká inštitúcia, a v prípade, že jej výsledky nesedia (napríklad ukazujú v zlom svetle členov alebo politiku blízkych politických strán a podobne), môže sa rozhodnúť, že projekt opätovne nespustí. A keďže od poskytnutia/neposkytnutia grantu závisí mzda pracovníka, je v jeho záujme robiť projekty tak, aby získali kladné hodnotenie od darcov a aby sa zvýšila šanca, že projekt bude pokračovať aj v ďalšom období. Veľakrát preto človek vykonáva nezmyselné či nepraktické činnosti, ktoré neprinášajú požadovaný efekt.

Najhoršie však je, ak musí ísť proti svojim hodnotám, a také situácie nastali niekoľkokrát. Jedným príkladom bolo, keď sme na niektorých brožúrach a publikáciách museli používať logo darcu, s ktorým sa autori textu nestotožňovali, ale inak by brožúry nezaplatil. Inokedy sme museli na akciu pozvať takých hostí, akých si vyžiadal darca, hoci sami by sme ich tam nikdy nepozvali a nechceli sme ich tam. Inak by však neboli peniaze na akciu. Často sa aj mne stalo, že som bol tlačený do spolupráce alebo dialógu s takými jednotlivcami alebo organizáciami, ktorých aktivity som považoval v danej problematike za kontraproduktívne alebo neobhájiteľné.

Tieto riadky píšem aj preto, lebo viem, že mnohí ľudia idú do tretieho sektora s nadšením. Na začiatku som ho mal aj ja, ale keď som postupne spoznával pomery v treťom sektore, resp. v „mojej“ MVO, začalo vyprchávať. Dlhé čakanie v období „ničoho“ bolo ubíjajúce, a keď človeku začnú dochádzať peniaze, je čoraz nervóznejší. Môže si dopriať menej oddychu, lebo za ten sa tiež platí, a postupne sa dostáva do akejsi sociálnej izolácie, keďže polovicu dňa pracuje a druhú polovicu rozmýšľa, či si môže ísť dovoliť míňať peniaze alebo nie, keďže nevie, kedy príde ďalšia výplata.

Pracovné podmienky, diéty a iné výdavky

Táto časť sa týka v podstate výlučne MVO, v ktorej som pôsobil. Organizácia sa v tomto období sťahovala do lacnejších priestorov, lebo neboli peniaze na vysoký nájom v dovtedajších. Presťahovali sme sa do staršej budovy, s čím prišli aj problémy, hlavne veľmi slabé kúrenie. V zime sedel človek naobliekaný, v lete zase chýbala ventilácia. S kolegami sme vymýšľali rôzne dômyselné spôsoby ochladzovania vzduchu. V tomto boli nové priestory naozaj extrém. Druhý problém bol v neschopnosti a nezodpovednosti šéfky. Stalo sa napríklad, že tlačiareň v kancelárii nemala niekoľko mesiacov toner, lebo šéfka do kancelárie buď nechodila, alebo jej to bolo jedno. Veci som teda musel tlačiť inde, čo mi zbytočne zaberalo čas, a občas som musel tlačiť za svoje peniaze, lebo v danej chvíli neboli dostupné zdroje od organizácie. Najlepšie bolo, keď v kancelárii nebol takmer dva mesiace internet... Do kancelárie som vtedy chodil len ja, prípadne ešte jeden kolega. Z domu som pracovať nemohol a na moju prácu som potreboval pravidelný prístup na internet. Kým šéfka dokázala zaplatiť a vybaviť internet, sedel som na balkóne a chytal siete okolitých budov, inak by som prácu jednoducho neodviedol. Na druhej strane však bola neprítomnosť šéfky príjemná
pretože sa mi nikto nestaral do práce, no počas niektorých vyše 10-hodinových pracovných dní bola samota na pracovisku psychicky náročná. Aspoň minimálny osobný kontakt s niekým je v takejto situácii veľmi osviežujúci. Navyše mi tým skomplikovala prácu, pretože keď som od nej niečo potreboval, musel som jej volať alebo písať a všetko trvalo omnoho dlhšie.

Stávalo sa aj, že chýbalo základné kancelárske vybavenie, prípadne iné veci, z čoho tiež vznikali výdavky, prípadne problémy. Niektoré veci sme nosili z domu, alebo sme ich museli kúpiť sami, a keď bolo niečo treba súrne a nebol k dispozícii nikto s peniazmi organizácie, tak to samozrejme išlo z vlastného vrecka.

Diétam (peniaze poskytované zamestnávateľom zamestnancovi na výdavky na služobnej ceste) sa zámerne venujem osobitne. Môžu sa zdať ako zanedbateľná položka, ale za tých niekoľko rokov v práci som na služobných cestách minul obrovské peniaze. Vždy keď som išiel na služobnú cestu, väčšinou do zahraničia, pozývajúca strana mi hradila dopravu, ubytovanie a minimálne 50% stravy. Od zamestnávateľa som nedostával nič, lebo v máloktorom projekte bola položka, z ktorej by to bolo možné vyúčtovať. Nešlo o veľkú sumu, niekedy by stačilo aj 20€ len na to, aby si človek, keď je večer hladný, nemusel kupovať sendvič zo svojho. Prípadne keď sa ide po stretnutí niekam najesť so zahraničnými partnermi, aby nemusel všetko platiť sám, keďže reálne reprezentuje organizáciu a v podstate pracuje (veľa vecí sa dohaduje v neformálnom prostredí). Za všetky cesty, ktoré som uskutočnil, som oficiálne diéty nedostal ani raz, hoci párkrát som mal k dispozícii iné finančné prostriedky, ktoré organizácia odobrila na pokrytie nákladov spojených so služobnou cestou.

Pracovný čas, pracovný pomer, a ako som naletel na tzv. príkaznú zmluvu

Táto časť sa mi zdá najdôležitejšia. Vo všeobecnosti sa moja práca vyznačovala vysokou nestálosťou a flexibilitou. Hluché obdobia, keď reálne nebolo viac roboty ako na dve-tri hodiny, sa striedali s obdobiami, keď som robieval viac ako 10 hodín denne, niekedy aj viac ako 12. To znamená, že aj v časoch, keď som pracoval ako študent, sa stávalo, že som odrobil oveľa viac ako 20 pracovných hodín týždenne (teda nad limit povolený Zákonníkom práce). Flexibilita bola na jednej strane príjemná, lebo som mohol robiť vtedy, keď som chcel. Na druhej stane som si však nevedel poriadne rozvrhnúť súkromný život, lebo vždy mohlo prísť niečo súrne, čo si vyžadovalo okamžitú pozornosť. Flexibilita bola spočiatku príjemná a aj som ju tak vnímal, ale čím dlhšie som tam pracoval, tým menej mi vyhovovala.

Za najkľúčovejší však považujem spôsob, akým sa u nás riešili pracovné pomery. Kým som bol študent, nebol to problém. Robil som na štandardnú študentskú brigádnickú zmluvu a zdravotné poistenie za mňa vďaka statusu študenta hradil štát. Situácia sa zásadne zmenila, keď som prestal byť študentom.

Po dvoch rokoch od môjho nástupu dospela situácia v „našej“ organizácii do takého štádia, že každý, kto nebol študent, si musel vybaviť živnosť. Vedenie živnosti „odporúčalo“, lebo zamestnávať SZČO (živnostník je jedna z foriem SZČO) znamenalo pre organizáciu menej roboty a výdavkov. SZČO je totiž zodpovedný za vedenie svojho účtovníctva a sám si platí sociálne a zdravotné poistenie. Aj preto som si nechcel zakladať živnosť, uprednostňoval som trvalý pracovný pomer (TPP). Pozeral som sa na to z dvoch hľadísk. TPP by bol výhodnejší aj pre mňa (radšej by som mal odvody strhnuté priamo zo mzdy a ochranu prameniacu z TPP, ako viac vyplatených peňazí, ale starosti s účtovníctvom a odvodmi), aj pre organizáciu (ak zamestnáva aspoň jedného človeka na TPP, je pre sociálnu poisťovňu menej podozrivá, ako keď oficiálne nezamestnáva nikoho, a predsa vykazuje činnosť).

Nepodarilo sa mi však presvedčiť o tom šéfku. Už to vyzeralo, že nebudem mať nijaký pracovný pomer, teda skĺznem do vákua, keďže nikto ma nechcel priamo vyhodiť, ale ani ma zamestnať na TPP. V tej chvíli sme s kolegami rozmýšľali, že si založíme odborovú organizáciu na pracovisku, zistili sme však, že zákon to neumožňuje (keďže všetci okrem mňa boli SZČO).

Vtedy sa v organizácii udiala zmena – dostali sme novú šéfku. So svojou opätovnou snahou dohodnúť sa na TPP som však nepochodil. Dostalo sa mi odpovedí ako: „Organizácia si nemôže dovoliť platiť ti zdravotku, sociálku...“, či „Doteraz si nebol prihlásený [v sociálnej poisťovni], takže pre nás by z toho boli pokuty.“

Práve v tomto období mi organizácia dlhovala už 5 výplat, o ktorých osud som sa obával, tak som si nakoniec od ďalšieho roka predsa len spravil živnosť. Obával som sa, že inak nedostanem peniaze, a výhodou živnostenskej formy SZČO počas prvého roka je, že človek je oslobodený od platenia sociálneho poistenia. Nový problém sa vyskytol, keď si vedenie uvedomilo, že mi boli v priebehu roka vyplatené peniaze v čase, keď som nemal pracovný pomer a nebol som ani SZČO. Moje výplaty potrebovali nejakým spôsobom právne ošetriť, a tu som spravil jednu zásadnú chybu a pristal som na podpísanie príkazných zmlúv, ktoré právne zastrešili moje výplaty. Príkazná zmluva je špecifický typ zmluvy, nespadá pod Zákonník práce, ale pod Občiansky zákonník. Práca na príkaznú zmluvu je samostatne zárobkovou činnosťou, čo som si vôbec neuvedomoval a nemal som predstavu o mojich povinnostiach a možných dôsledkoch v prípade ich nesplnenia. Jedným z nich bola aj nutnosť podať daňové priznanie ako SZČO. Kvôli tomu mi vznikli záväzky predovšetkým voči zdravotnej poisťovni, a keďže som o tejto povinnosti nebol dostatočne informovaný, v ďalšom roku, keď už som v organizácii nepôsobil, som sa pre jej nesplnenie dostal do finančných problémov.

Môj zápas o TPP a vyhnutie sa statusu SZČO bol pre mňa najkritickejšia vec, v ktorej som osamotený neuspel a (materiálne) dôsledky tohto neúspechu znášam dodnes. Keď reflektujem situáciu, teraz by som postupoval inak. Jednak kolektívne, lebo sám som nemal o problematike dosť vedomostí a podpora by sa mi v tej chvíli zišla. Jednak by som si viac stál za svojím, najmä preto, lebo som mal kľúčové postavenie a organizácia sa spoliehala na moje schopnosti a vedomosti, čo som si však uvedomil až neskôr.

Poučenie: Psychologické účinky právnych mantinelov a priateľských vzťahov s nadriadenými

Najväčšia chyba, akej sme sa dopustili, bola tá, že sme svoju situáciu nijako neriešili. Reč je samozrejme o aktívnom riešení, nie o nadávaní na pomery. K tomuto postoju prispeli najmä dva aspekty. Prvým bola naša nízka informovanosť o našich právach a možnostiach. Druhý aspekt bol priateľský vzťah medzi nami zamestnancami a naším zamestnávateľom, ktorý nás absolútne odzbrojil. Hoci spočiatku sme o našej situácii intenzívne diskutovali a snažili sa prísť na spôsob, ako ju vyriešiť, boli sme týmto priateľstvom brzdení.

Ako sme už spomenuli v inej časti článku, na riešenie našich problémov sme si chceli založiť odborový zväz. Tento nápad však narazil na prekážku, lebo SZČO zákon nepovoľuje členstvo v odboroch. Na SZČO sa navyše neviaže ani Zákonník práce a vzťah SZČO a zamestnávateľa sa považuje za vzťah medzi dvoma podnikateľskými subjektmi. Hoci sme pracovali na tom istom pracovisku a mali sme niektoré spoločné problémy, ktorým sme chceli čeliť, z pohľadu zákona sme boli rozdielni pracujúci a nemohli sme sa spoločne organizovať. Znechutení z tohto zistenia sme sa už so zakladaním odborového zväzu nezaťažovali a tento nápad sme kompletne vypustili. Vo vtedajšej situácii nás nenapadlo zorganizovať sa bez ohľadu na to, akým typom pracujúcich je jeden alebo druhý. Nenapadlo nás poobzerať sa po internete a jednoducho nájsť ľudí, ktorí vo svojej odborovej činnosti viac hľadia na hájenie záujmov pracujúcich, ako na dodržiavanie nezmyselných pravidiel. Taktiež sme nepoznali nikoho, kto by sa už ocitol v podobnej situácii, a teda sme nemohli ani požiadať o nejaké rady z praxe.

Je málo pravdepodobné, že sme boli ojedinelý prípad. Pri spätnom pohľade si to vysvetľujeme skôr tým, že ľudia sú jednoducho znechutení a nasratí a nie div, že na takéto situácie chcú čo najskôr zabudnúť, neriešiť ich, nerozmýšľať nad nimi vo svojom voľnom čase a už vôbec nie písať o nich. Aj naše skúsenosti píšeme až s niekoľkoročným odstupom, keď sa na to celé vieme pozrieť z nadhľadu a bez zbytočných emócií.

Náš postup pri riešení našich problémov brzdil priateľský vzťah s vedením. Ako sme už spomenuli, v celej organizácii panovala priateľská atmosféra a ľudí, s ktorými sme pracovali, sme viac vnímali ako kamarátov a kamarátky. Vrátane vedenia. Hoci by sme chceli zdôrazniť, že nevidíme nič zlé na tom, keď na pracovisku prevláda priateľské prostredie a vzťahy medzi kolegami a kolegyňami sú ľudskejšie, a nie sterilné, v kapitalistickej spoločnosti majú medziľudské vzťahy úplne iný rozmer, ako sa nám môžu spočiatku javiť, najmä ak ide o priateľstvo medzi ľuďmi, ktorí majú rozdielne pozície v pracovnej hierarchii. Priateľstvo medzi takými ľuďmi sa môže skončiť v okamihu, keď sa na scéne objavia ekonomické záujmy. Mysleli sme si, že problémy medzi nami a kamarátmi vo vedení jednoducho vyriešime tak, ako sme medzi sebou riešili kopec problémov mimo práce. Realita však bola iná. Pracovná hierarchia v organizácii sa pri riešení dôležitých otázok (ekonomických alebo tých, ktoré sa týkali vnútornej politiky) skôr či neskôr prejavila aj napriek kamarátstvu.

S odstupom času môžeme tvrdiť, že prístup, že dobré vzťahy s vedením nám pomôžu vyriešiť problémy v náš prospech, bol len ilúziou.

Keby sme sa v rovnakej situácii ocitli teraz, s terajšími skúsenosťami a poznatkami by bol náš postup jasný. Kontaktovali by sme Priamu akciu, opísali im náš problém a navrhli možný postup. V kombinácii so skúsenosťami z praxe členov a členiek Priamej akcie a ostatných sekcií Medzinárodnej asociácie pracujúcich by sme navrhli stratégiu, ako si kolektívne vybojovať naše požiadavky. Nechceme však ísť do hypotetickej roviny a písať „čo by bolo, keby...“.

Zopár rád a postrehov na záver (hlavne pre ľudí v MVO)

Práca v MVO môže byť zaujímavá a príjemná skúsenosť, ale aj hrozný zážitok. Veľa ľudí ide do toho s pocitom, že budú pracovať v „alternatívnom“ priestore. To je podľa mňa úplne klamlivé. Na pracovisku existuje, a právne aj musí existovať, hierarchia v postavení – teda vždy je tam šéf, aj keď sa to tak nemusí javiť. MVO sa nemôžu vymaniť z kapitalistického prostredia, keďže sú závislé od darcov, a tým pádom od trhového mechanizmu. To sa odráža na správaní k zamestnancom, čo sa týka práce navyše, meškajúcich výplat, šetrenia na sociálnom poistení (či už pretláčaním statusu SZČO alebo prácou na príkazné zmluvy) a celkovo šetrenia v mene organizácie. Mnohí, hlavné mladí ľudia, ktorí začínajú pôsobiť v MVO, berú situáciu veľmi idealisticky. Organizácia sa venuje téme, ktorá je pre nich veľmi dôležitá. Môže sa stať, že povýšia túto tému nad vlastné potreby a sú schopní akceptovať horšie pracovné podmienky, nestabilný pracovný čas, menšiu mzdu alebo iné nepriaznivé okolnosti, keďže je za tým myšlienka väčšieho ideálu. Hlavné je nenechať sa chytiť do pasce, keď si človek myslí, že pomery v práci sú v pohode, lebo ide o „väčšie dobro“. Treba si stáť za svojím a nebáť sa ísť aj do konfrontácie, tak ako na každom inom pracovisku.

Pokúsime sa o zhrnutie v niekoľkých bodoch:

• Dávaj si pozor na očakávania a „prácu navyše“. Ak si dohodnutý, že pracuješ na konkrétnej činnosti (akcia, projekt), rob iba na tom, pokiaľ ti za prácu na iných veciach neplatia (a ak sa dohodnete, že za ňu zaplatia, odporúčame písomnú formu alebo ústnu dohodu s niekoľkými svedkami).
• Dohodni si presný pracovný čas: odkedy-dokedy a ktoré dni v týždni.
• Pozor na meškanie výplat. Niektoré organizácie majú pre takéto prípady rezervy, takže sa dožaduj platu, hoci aj meškajú projektové peniaze. Ak financie nie sú, uzavri písomnú dohodu o tom, kedy presne ti ich vyplatia. Vďaka dokladu sa môžeš cítiť istejšie a nemusíš mať obavy odísť alebo začať pracovať inde. Ak by ani v takom prípade peniaze neprichádzali, pre prípadné nátlakové aktivity za vyplatenie peňazí si v jednoduchšej pozícii.
• Neposkytuj organizácii svoje veci na dočasné použitie. Väčšinou ti nemá ako zaplatiť opotrebenie, prípadne opravy (väčšina projektov podobné položky neprepláca). Ak je to nevyhnutné, radšej to zmluvne ošetri, napríklad zmluvou o prenájme veci, kde si stanovíte určité podmienky. Pozor aj pri poskytovaní súkromného automobilu. Ak nechceš platiť náklady zo svojho, budeš si musieť viesť knihu jázd a zaznamenávať si spotrebu počas pracovnej doby.
• Veľký pozor na príkazné zmluvy! Na príkazné zmluvy sa nevzťahuje Zákonník práce, ale §724 Občianskeho zákonníka. Využívajú sa pri vyplácaní jednorazových odmien za konkrétnu činnosť. Si evidovaný ako SZČO a v prípade, že cez ne zarobíš viac ako je minimum pre podávanie daňového priznania, máš povinnosť hradiť si sociálne a zdravotné poistenie. A keďže zmluva nie je uzatvorená podľa Zákonníka práce, nevzťahuje sa na teba ochrana z neho vyplývajúca. Príkazná zmluva môže byť dobrý spôsob, ak ide o jednorazovú záležitosť a menšiu sumu, ale inak je veľmi nevýhodná!

Tento článok vznikol z iniciatívy bývalých zamestnancov MVO s cieľom informovať o vlastných pracovných skúsenostiach. Tam, kde to podľa nás bolo možné, sme sa pokúsili o zovšeobecnenia platné pre celý sektor mimovládnych organizácií. Nechceme však skončiť len pri tom. Ak máš podobné alebo iné skúsenosti z práce v MVO o ktoré sa s nami chceš podeliť a pomôcť rozšíriť alebo upraviť naše závery, alebo chceš riešiť problémy na svojom pracovisku, ozvi sa na ba(zavináč)priamaakcia(bodka)sk alebo niektorý z ďalších kontaktov, ktoré nájdeš tu: http://www.priamaakcia.sk/kategoria/o-nas-kontakt/
Spracoval Igor Čáslav, úpravy Marko Szalay