Pri príležitosti Medzinárodného dňa bábkarstva, ktorý pripadá na 21. marca, sme sa rozhodli vyjadriť k obmedzovaniu slobody prejavu bábkarov. Zo Slovenska poznáme minuloročný prípad Bábkového divadla na Rázcestí, ktorému župan VÚC stopol schválené dotácie, no v ešte horšej situácii sa vo februári 2016 ocitli bábkari zo súboru Títeres Desde Abajo (Bábky zdola). Za predstavenie Čarodejnica a Don Cristóbal im v dôsledku absurdného obvinenia z podpory terorizmu hrozí až sedem rokov väzenia. Na ich podporu sme zorganizovali protestnú návštevu španielskeho veľvyslanectva v Bratislave a aktivisti v Košiciach navštívili španielsky konzulát. Okrem toho prinášame krátky rozhovor s členom zväzu Priama akcia, ktorý sa venuje bábkarstvu. Téme sme sa venovali aj v článku Útoky na umenie – bábkari v španielskej Granade a umelci v Brezne a Banskej Bystrici.

Protestná návšteva španielskeho veľvyslanectva v Bratislave

Návšteva veľvyslanectva prebiehala dosť čudne. Najprv sme informovali o dôvodoch protestu zamestnanca na vrátnici a požiadali o stretnutie s veľvyslancom Félixom Valdésom. Potom za nami prišiel do priestoru vyhradeného pre čakateľov ďalší pracovník veľvyslanectva, ktorému sme zopakovali to isté. Išiel zavolať veľvyslanca, no asi po desiatich minútach sa objavila ďalšia slovenská pracovníčka (z kultúrneho oddelenia). Veľvyslanec bol údajne zaneprázdnený. Dôvody protestu sme teda objasnili aj jej a odovzdali protestný list (PDF).

Michal Tulík z Priamej akcie komentoval situáciu na veľvyslanectve nasledovne: „Zdá sa nám zbabelé, že oficiálny predstaviteľ Španielskeho kráľovstva si nedokázal osobne prevziať protestný list. Najprv nechal ľudí čakať, a potom za nami radšej poslal pracovníčku veľvyslanectva, hoci vedel, že protest sa týka konania Španielskeho kráľovstva, ktoré na Slovensku zastupuje. Sme zvedaví, ako bude reagovať pri podobných návštevách v budúcnosti.“

Chceli by sme sa poďakovať všetkým, ktorí akciu podporili, hoci bola zvolaná bez propagácie a konala sa v pracovný deň.

Protest pred španielskym konzulátom v Košiciach

Na výzvu Priamej akcie vyjadriť solidaritu s bábkarmi zareagovali aj aktivisti v Košiciach, ktorí navštívili honorárny konzulát Španielskeho kráľovstva na Hutníckej ulici. Protestný list chceli odovzdať osobne a konzulovi vyjadriť rozhorčenie nad postupom španielskych úradov, no konzulát bol zatvorený.

„Podľa mňa je aj takéto, hoci malé, prejavenie solidarity veľmi dôležité. Chceme tak reagovať na viacero vecí: máme obavu zo stavu slobodného vyjadrovania, vyjadrovania sa v umení alebo celkovo akéhokoľvek politického vyjadrovania sa vo verejnom priestore. Či už u nás, v Španielsku, ale aj kdekoľvek inde,“ uviedol Marián Horváth.

Aktivisti nechali konzulovi pri vstupných dverách protestný list a odkazujú, že dianie okolo procesu s bábkarmi budú pozorne sledovať a informovať o ňom.

Rozhovor s Danielom Dreveným, členom zväzu Priama akcia a ochotníckym bábkohercom

Bábkoherectvu si sa začal venovať len nedávno. Čím ťa zaujalo?

Bábkoherectvu sa venujem zhruba rok. To, že som sa k nemu dostal, bola v podstate šťastná náhoda, pretože môj známy má malé bábkové divadlo, ktoré sa rozhodol oprášiť. Vytiahol ho z pivnice, a keď sme to len tak skúsili uňho doma, tak ma to chytilo. Bavilo ma, že môžem robiť radosť deťom a že môžem pracovať so svojím hlasom. Obidve veci mi veľmi chýbali, pretože asi pred piatimi rokmi som odišiel zo školy, kde som pracoval ako učiteľ, a nastúpil do firmy. Učiteľovanie ma hrozne bavilo, no skončil som kvôli nízkej mzde. Je dosť rozdiel sedieť celý deň za počítačom a niekedy povedať za osem hodín dve vety. Je to rozdiel oproti dynamickej a tvorivej práci učiteľa. Keď sa teda objavila možnosť hrať vo voľnom čase bábkové divadlo, neváhal som.

Mnohí si myslia, že bábkové divadlo je len pre deti.

Tiež som to predtým vnímal podobne. Veľmi skoro som sa však dozvedel, že existuje napr. Dezorzovo lútkové divadlo, ktoré hrá hry pre dospelých. A napokon aj my sami sme sa dostali k tomu, že sme hrali hru hlavne pre dospelých, ktorá mala politický odkaz a obsahovala aj veľmi expresívne vyjadrenia. Deti veria, že bábky počas hry naozaj žijú, a myslím, že dospelých zase pobaví, ak sa bábkoherec vie trafiť do charakteru postavy v spojení s nejakou vtipnou replikou.

Ako vnímaš zásahy do slobody umeleckého vyjadrenia na Slovensku aj v Španielsku?

Keď som si prečítal príbeh o kolegoch v Španielsku, prišlo mi to ľúto, no aj ma to dosť nahnevalo. Vynaliezavosť štátnych orgánov niekedy nepozná hraníc a úradníci sú schopní tlačiť na umelcov pod rôznymi vymyslenými dôvodmi.

A na Slovensku sa deje to isté. Nedávne Kotlebove zásahy mi pripomenuli obdobie, keď som býval v Trnave, kde boli problémy s neonacistami a rasistickými násilníkmi z radov fanúšikov Spartaka Trnava. Títo ľudia robili problémy v uliciach, na koncertoch, na sídliskách, na železničnej stanici či na jarmoku, skrátka všade, kde bola príležitosť si v presile udrieť alebo aspoň niekoho zastrašiť. Volali nás feťáci, neznášali, že nosíme farebné oblečenie alebo máme extravagantné účesy... Nejaká prihlúpla zámienka sa vždy našla. Niekedy sme sa báli chodiť sami von či do klubov. Pomáhalo len to, že sme sa začali spájať a niečo robiť. Jednak sme spoznávali týchto problémových ľudí – čo robia, kde sa pohybujú, aké majú postavenie v rámci svojich skupín – no aj sme sa začali venovať rôznym sociálnym a spoločenským témam. Vďaka tomu sme si dokázali uvedomovať vlastné schopnosti a sily a prestávali sa báť. Čo je dôležité, svojím spôsobom sme budovali okolo seba kultúru, že nám nie je všetko ukradnuté. Snažili sme sa meniť prostredie okolo seba, venovali sme sa stavu mestskej zelene či bezdomovectvu. Neskôr aj trnavskí náckovia prestali otvorene útočiť a, zjednodušene povedané, vytvorili si Pospolitosť atď. Dnes je Kotleba a jeho strana všeobecne známa. .

Nedávno som čítal rozhovor s riaditeľkou Divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici. Spomínala, že im Kotleba či šéf úradu VÚC odkazoval podobne ako nám kedysi náckovia, aby sme nefetovali. Rozdiel je len v tom, že teraz má tento človek mandát od časti spoločnosti, a že sa snaží škodiť uznávaným umeleckým súborom. Všetci si uvedomujú, že je to absurdné, no niektorí sa vedia brániť lepšie (šikanovaní umelci, ktorí nedostali dotáciu, sa pravidelne stretávajú a riešia problémy a politické tlaky), iní horšie (breznianski umelci zostali v šoku a nedohrali hru), no myslím, že najlepšia odpoveď je tá, ktorá prinesie umelcom a ľuďom, ktorí majú radi umenie, sebavedomie a tvorivú slobodu.

Áno, Kotleba stopuje dotácie a zakazuje hry, čo z neho robí super námet na paródiu, no podľa mňa majú umelci oveľa širšie pole. Mnohí politici (bez ohľadu na to, či ich niekto označuje za fašistov alebo extrémistov) majú sklon strašiť utečencami či Rómami... Myslím, že námetov sa nájde dosť, rovnako ako ľudí, ktorí sa na takúto hru radi prídu pozrieť a namiesto falošného pohoršovania sa nad nadávkami sa pobavia a spríjemnia si pekný farebný deň (smiech).